Koncentračný tábor v Majdanku (Konzentrationslager Lublin)
Tábor sa nachádzal v mestskej časti Majdan Tatarski na hranici mestského okresu Lublin (Stadthauptmannschaft Lublin), hlavného mesta lubelského dištriktu (Distrikt Lublin) Generálneho gouvernementu (Generalgouvernement).
Stavba tábora sa začala v roku 1941 s cieľom vybudovať komplex pre vojnových zajatcov, ktorý bude spravovať administratíva SS (Kriegsgefangenenlager der Waffen-SS). Až 16. februára 1943 bol oficiálne premenovaný na koncentračný tábor. V čase vojny bola naplánovaná stavba komplexu pre 250 tisíc väzňov a vojnových zajatcov, ale projekt sa nepodarilo uskutočniť.
Veliteľmi tábora boli postupne: SS-Standartenführer Karl Otto Koch (august 1941 – august 1942), SS-Obersturmbannführer Max Koegel (august 1942 – november 1942), SS-Sturmbannführer Hermann Florstedt (november 1942 – november 1943), SS-Obersturmbannführer Martin Weiss (november 1943 – máj 1944), SS-Obersturmbannführer Artur Liebehenschel (máj 1944 – 22. júl 1944). Od polovice februára 1943 sa autonómnou časťou tábora stal tábor určený pre rukojemníkov (Aufgangslager der Ordnungspolizei in KL Lublin).
Prvý transport dorazil do Majdanku v októbri 1941 s počtom okolo 2 tisíc sovietskych zajatcov. V roku 1942 boli do tábora deportovaní najmä Poliaci a Židia. Od roku 1943 sa do Majdanku dostávali ľudia z väzení na poľskom území, z pouličného zatýkania v Generálnom gouvernemente, z územia okupovaného ZSSR a osoby vysídlené z regiónu Zamojszczyzna. Od decembra 1943 sem prichádzali transporty väzňov z iných koncentračných táborov. V období fungovania tábora Poliaci tvorili 38 percent všetkých väzňov. Väzni pracovali v robotníckych oddieloch, ktorých počet nakoniec dosiahol 200.
V rokoch 1941 – 1942 boli zavraždení v masových popravách chorí nemeckí zajatci. V apríli 1942 sa uskutočnila akcia likvidácie okolo 2 tisíc poľských Židov, a 3. novembra 1943 boli v rámci akcie „Erntefest“ (Dožinky) zavraždení všetci židovskí väzni tábora. Od jesene 1942 boli väzni zabíjaní v (dokopy siedmich) plynových komorách. Od polovice roka 1942 fungovalo v tábore krematórium, kde sa spaľovali telá zavraždených osôb. Telesné pozostatky väzňov boli tiež spaľované – tak ako Bełżci, Sobibóre a Treblinke – na otvorenom priestranstve. Pobočky tábora boly otvorené v Budzyni pri Kraśniku, v Lubline na Lipovej ulici, v mestách Puławy, Radom a vo Varšave na Gęsiej ulici.
Na jar 1944 sa začala evakuácia väzňov do iných táborov, najmä na území Tretej ríše. 22. júla 1944 tábor prestal fungovať a o deň neskôr ho obsadila Červená armáda.
Do tábora sa dostalo celkovo 150 tisíc väzňov. Zahynulo v ňom okolo 80 tisíc osôb, z čoho 60 tisíc boli Židia.