Vyhladzovanie židov - VYHLADZOVANIE ŽIDOV -

Pred vyhladzovaním

Pred začiatkom druhej svetovej vojny v Poľsku bývalo 35,1 milióna osôb vrátane 3,47 milióna Židov. Podľa poľského práva sa organizovali v náboženských obciach tvoriacich Náboženský zväz Mojžišovho vyznania. Židia bývajúci v Poľsku mali vlastné politické strany (vrátane parlamentného zastúpenia), školy, divadlá, noviny (vychádzalo viac ako 300 titulov v jazyku jidiš, hebrejčine a poľštine), vedecké inštitúty a vydavateľstvá. Zaoberali sa najmä obchodom a remeselníctvom, vlastnili továrne, ktoré zamestnávali židovských robotníkov. Spolunažívanie Poliakov a Židov v opätovne získanom poľskom štáte sa nezaobišlo bez napätia. Narástlo najmä v tridsiatych rokoch a malo ekonomické pozadie.

Keď sa v roku 1933 Hitler dostal v Nemecku k moci, v štáte pod vedením nacistov sa proti Židom začalo zavádzať represívne právo. Následne ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny došlo k početným zločinom (najmä cez „krištáľovú noc“), ktoré mali „očistiť“ krajinu od „židovstva“. Elimináciu Židov Nemci vnímali aj ako jeden z hlavných cieľov vojny, hoci spôsob „riešenia židovskej otázky“ postupne dozrieval. Prvých zločinov na poľských Židoch sa Nemci dopustili počas vojenských operácií proti Poľsku v septembri 1939, keď zabili 7 tisíc osôb.

Ďalším krokom proti Židom bolo zavedenie drakonických predpisov rasistického práva. Židom a Poliakom židovského pôvodu bolo prikázané nosiť pásky s Dávidovou hviezdou, museli vykonávať nútené práce (muži vo veku od 14 do 60 rokov), zakladali sa pre nich pracovné tábory, následne boli nasilu izolovaní v getách s absolútnym zákazom opúšťania týchto vyhradených mestských častí. Do polovice roku 1941 len v Generálnom gouvernemente fungovalo okolo 400 get, a v najväčšom z nich – vo Varšave – bolo izolovaných prinajmenšom 400 tisíc ľudí. Proces internovania židovského obyvateľstva do get sprevádzalo vyvlastňovanie: Nemci preberali nielen osobné veci (napr. bižutériu), ale aj byty či židovské podniky. Moc v getách spravovali Nemci prostredníctvom židovských rád (judenratov) a židovskej polície. V getách bol všadeprítomný hlad, nedostatok miesta a rozmáhajúce sa choroby – ulice boli posiate mŕtvolami alebo ľuďmi zomierajúcimi od hladu či vyčerpania. V getách vznikali obrovské sociálne rozdiely. K špecifickej elite patrili bohatší Židia, ktorí predali svoj predvojnový majetok, pracovníci judenratov a židovskej polície, osoby spolupracujúce s Nemcami, ale aj pašeráci a majitelia drahých reštaurácií. Takmer vo všetkých getách fungoval okrem verejného života aj ten podzemný – ako ekonomický tak aj politický (fungovali strany – od socialistického Bundu až po sionistov). Vydávala sa nelegálna tlač (vo varšavskom gete až 50 titulov), udržiaval sa kontakt s „árijskou“ stranou a s predstaviteľmi Poľského podzemného štátu. Na špeciálnu misiu sa podujal Emanuel Ringelblum dokumentujúci v Kronike varšavského geta, ktorú sám viedol, každodenný život, nariadenia a zaobchádzanie nemeckého okupanta, ktoré vnímal ako prvky vyhladzovacej politiky Tretej ríše voči Židom internovaným v getách.

Vyhladzovanie

Plánovaná likvidácia židovského obyvateľstva sa začala v júni 1941 – paralelne s útokom Nemecka na Sovietsky zväz. Nemecké oddiely, a zakrátko aj pomocné kolaboračné ukrajinské a litovské oddiely vstupujúce na východné územie Poľska – dovtedy okupované Sovietskym zväzom – a následne do vnútra sovietskeho Ruska, v masových popravách vystrieľali rôzne skupiny obyvateľstva, najmä Židov. Napríklad v popravách v obci Ponary pod Wilnem od júla 1941 do roku 1944 zahynulo viac ako 70 tisíc Židov. V lete roku 1941 padlo židovské obyvateľstvo za obeť pogromom, ktoré mali na svedomí Nemci. Zúčastnilo sa ich predovšetkým ukrajinské obyvateľstvo (napr. Ľvov, Złoczów), a – inšpirované alebo prinútené Nemcami – poľské obyvateľstvo (Jedwabne a iné). V pohraničí Nemci propagandisticky využívali protižidovské nálady, ktoré sa zintenzívnili v dôsledku kolaborácie časti židovskej spoločnosti (najmä mládeže) so Sovietmi v rokoch 1939 – 1941.

V decembri 1941 Nemecko vytvorilo v obci Chełmno nad Nerem/Kulmhof (na území pričlenenom k Tretej ríši) prvý koncentračný tábor. Ako vražedný nástroj boli používané nákladné autá skonštruované tak, aby výfukové plyny odvádzané do ich vnútra zabíjali ľudí. Druhá etapa vyhladzovania sa začala v prvých mesiacoch nasledujúceho roku. V januári 1942 vo Wannsee na okraji Berlína padlo tajné rozhodnutie v záležitosti foriem „konečného riešenia židovskej otázky“, teda fyzickej likvidácie európskych Židov. Ako prví mali byť vyvraždení Židia z Generálneho gouvernementu v rámci akcie „Reinhardt“.

V ďalších mesiacoch vo vyhladzovacích táboroch v Bełżci (od marca 1942), Sobibóre (od mája 1942) a Treblinke (od júla 1942) bolo usmrtených plynom viac ako 1,5 milióna Židov. V poslednom menovanom tábore v priebehu 46 dní deportácií zahynulo prinajmenšom 250 tisíc Židov z varšavského geta. Symbolom hrdinstva tohto tragického obdobia sa stal varšavský pedagóg Janusz Korczak, ktorý sa napriek možnosti prejsť sa na „árijskú“ stranu rozhodol neopustiť svojich zverencov zo židovského sirotinca a spolu s nimi zahynul v Treblinke. Predseda varšavského judenratu Adam Czerniaków, ktorý nechcel vykonať nemecké rozkazy súvisiace s deportáciami do vyhladzovacích táborov, spáchal samovraždu. Krátko pred smrťou napísal: „Žiadajú odo mňa, aby som vlastnými rukami zabíjal deti môjho národa. Neostáva mi nič iné, ako zomrieť.“ Priebeh deportácie z get do táborov smrti vyzeral všade viac-menej rovnako. Ako napísal Andrzej Żbikowski: „Po prijatí náležitého nariadenia [nemecká] polícia obkľúčila lokálne geto a zverským spôsobom vyháňala Židov odsúdených na smrť na najbližšiu vlakovú stanicu. Odtiaľ išli v dobytčích uzatvorených vagónoch do plynových komôr. Na mieste po krátkej selekcii – tých najsilnejších si nechávali na pomocné práce – Židov vyzliekli donaha (ženám boli oholené hlavy) a posielali ich do komôr. Následne špeciálne komando zakopávalo alebo pálilo telá.“ Spolu sa akcie „Reinhardt“ zúčastnilo okolo 450 dôstojníkov SS (v jednotlivých táboroch v Bełżci, Sobibóre a Treblinke bolo zamestnaných 92 esesákov) a 300 – 350 dozorcov, najčastejšie ukrajinského pôvodu preškolených v exemplárnom tábore v obci Trawniki pri Lubline.

Židia sa často rozhodovali na nelegálny prechod na „árijskú“ stranu, aby sa tak vyhli deportácii do táborov smrti. Fyzicky zdatní mladí Židia sa pokúšali utiecť z transportu, čo však obyčajne skončilo, žiaľ, neúspešne. Ďalší utekali z pracovných táborov. Niektorí vstupovali do lesných partizánskych oddielov a so zbraňou v ruke hľadali záchranu, potraviny a úkryt. Vo varšavskom gete, kde po deportačnej akcii z roku 1942 ostalo ešte okolo 50 tisíc Židov, fungovali v podzemí dve štruktúry bojovníkov: Židovská bojová organizácia (ŻOB) a Židovský vojenský zväz (ŻZW). Bojovníci hromadili zbrane, pripravovali sa na ozbrojený odpor voči Nemcom a vykonávali rozsudky na židovských kolaborantoch. Proti Nemcami plánovanej definitívnej likvidácii geta sa začali povstalecké boje 19. apríla 1943 a trvali viac ako tri týždne. Členovia ŻOB pod velením Mordechaja Anielewicza statočne odporovali jednotkám SS. Nemecké oddiely po vstupe do geta ničili ďalšie centrá odporu, podpaľovali dom za domom, pričom takto získavali ďalšie ulice, domy a bunkre. Povstanie prežilo len niekoľko desiatok bojovníkov, ktorí sa dostali na „árijskú“ stranu. Na nemeckej strane zahynulo viac ako 80 vojakov. 16. mája 1943 Nemci vyhodili do vzduchu Veľkú synagógu na Tłomackom námestí, a Jürgen Stropp, vodca likvidácie povstania, triumfálne posielal hlásenie do Berlína: „Židovská obytná štvrť vo Varšave prestala existovať.“

Milióny židov zahynuli v táboroch smrti, a okrem toho v rokoch 1942 – 1944 boli zastrelené stovky tisíc Židov internovaných v nemeckých táboroch nútených prác, napr. v Majdanku, Auschwitz, Stutthofe či v tábore Płaszów. V tomto istom období boli do vyhladzovacích táborov deportovaní európski Židia z Protektorátu Čiech a Moravy, Slovenska a Maďarska, ako aj z Francúzska a Holandska. Najviac osôb sa dostalo do tábora smrti Auschwitz-Birkenau. Priamo z vykladacej rampy boli vedení do plynových komôr. Podľa najnovších zistení v tomto tábore bolo zabitých viac ako 1 milión Židov (pre porovnanie v poradí druhým národom boli Poliaci, ktorých zahynulo 75 tisíc, následne Rómovia – 21 tisíc a sovietski zajatci – 15 tisíc). Celkovo Nemci vyvraždili prinajmenšom 5,5 milióna európskych Židov vrátane od 2,7 milióna do 2,9 milióna poľských Židov. Masový spôsob vraždenia, na ktorý sa podujali nemeckí vrahovia, má na svedomí to, že židovské obete ostávajú často ešte aj v dnešnej dobe v anonymite, a preto vytvorenie presného zoznamu sa zdá byť nemožné. Likvidačnú akciu charakterizovalo nemecké škrupulantstvo: hlavným koordinátorom masovej likvidácie židovského národa bol SS-Obersturmbannführer Adolf Eichmann, vedúci sekcie IV B 4 v Hlavnom ríšskom bezpečnostnom úrade.

prof. Jan Żaryn