Situácia a postoje Poliakov pod nemeckou okupáciou - POLIACI POD OKUPÁCIOU -

Niemieckie obozy zagłady i obozy koncentracyjne w okupowanej Polsce

Nawigacja

Situácia a postoje Poliakov pod nemeckou okupáciou

Poľské obyvateľstvo sa tak na území pripojenom k Tretej ríši, ako aj v Generálnom gouvernemente (GG), nachádzalo od prvých dní vojny vo veľmi ťažkej situácii. Politika nemeckého okupanta bola zameraná predovšetkým na likvidáciu intelektuálnej a vládnej elity poľského národa, a následne na podrobenie si, maximálne využitie a germanizáciu poľskej spoločnosti. Teror mal všeobecný a masový charakter. Popravy, vysťahovanie, internovanie, deportácie do táborov, pouličné zatýkania boli počas vojny každodennou súčasťou života Poliakov.

Politika nemeckého okupanta bola zameraná predovšetkým na likvidáciu intelektuálnej a vládnej elity poľského národa, a následne na podrobenie si, maximálne využitie a germanizáciu poľskej spoločnosti. Teror mal všeobecný a masový charakter.

V mestách bolo nariadené prideľovanie potravín – prídel na lístky pokrýval viac-menej jednu tretinu dennej potreby človeka. Na dedinách boli povinné kontingenty – stále dodávky určeného množstva vybraných poľnohospodárskych produktov (ak poľnohospodár nesplnil normu, hrozili mu surové represie vrátane trestu smrti). Pokles reálnej hodnoty peňazí a ťažkosti s nájdením zamestnania boli príčinou chudoby väčšiny Poliakov a každodenných problémov so zabezpečením základných produktov. Okupant obmedzil tiež prístup k zdravotnej starostlivosti. Dramaticky pokleslo percento pôrodnosti a značne narástla chorobnosť (najmä v prípade infekčných chorôb). Veľa Poliakov bolo posielaných na nútené práce do Tretej ríše, a časť poľských detí okupant germanizoval.

Na území pričlenenom k Tretej ríši bolo úplne zlikvidované poľské školstvo, a platil zákaz používania poľského jazyka.

Počas vojny Poliaci nemali možnosť sa oficiálne vzdelávať. Na území pričlenenom k Tretej ríši bolo úplne zlikvidované poľské školstvo, a platil zákaz používania poľského jazyka. Prístup k vzdelávaniu na základnej úrovni (samozrejme v nemčine) mal zabezpečený len úzky okruh poľských detí a mládeže. V Generálnom gouvernemente boli zatvorené stredné a vysoké školy, ostali len základné školy a niektoré učňovky. Zatvorených bolo tiež mnoho poľských kultúrnych, umeleckých a vedeckých inštitúcií. Zbierky – často unikátne –, ktoré tieto inštitúcie zhromaždili, boli zničené alebo rozkradnuté. Likvidácii sa nevyhli ani poľské hospodárske, športové a mnohé samosprávne inštitúcie.

Poliaci sa pod nemeckou okupáciou nezmierili so stratou nezávislého štátu. Už na konci septembra 1939 vznikla Služba víťazstvu Poľska (poľ. Służba Zwycięstwu Polski) – prvá ozbrojená konšpiračná organizácia, ktorej cieľom bolo pokračovať v boji proti nemeckému agresorovi. Onedlho vznikli ďalšie, ktoré vychádzali najmä z predvojnových politických a vojenských kruhov či bojovníckych organizácií, a na ich základe postavili svoje štruktúry. V decembri 1939 Služba víťazstvu Poľska zmenila názov na Zväz ozbrojeného boja (poľ. Związek Walki Zbrojnej), ktorý sa v roku 1942 premenoval na organizáciu s názvom Armia Krajowa (doslovne Krajinská armáda, v slovenčine je však zaužívaný poľský názov – pozn. prekl.), ktorá začala zlučovať dovtedy osobitne pôsobiace konšpiračné organizácie, čo sa do veľkej miery podarilo. Vo vrcholnom období sily Armie Krajowej tvorilo okolo 380 tisíc osôb. Bola to najpočetnejšia a najlepšie organizovaná podzemná armáda v okupovanej Európe, ktorá mala dokonca vlastné továrne na výrobu zbraní. Okrem Armie Krajowej fungovali v Poľsku napr. Národné ozbrojené sily (Narodowe Siły Zbrojne), Sedliacke prápory (Bataliony Chłopskie) a Ľudová garda (neskôr armáda).

Počas nemeckej okupácie Poliaci zaujímali rôzne postoje – od ozbrojeného boja s okupantom, aktívneho odboja (napr. tajná výučba, pomoc špehom) a pasívneho odboja (napr. bojkot nemeckých nariadení), cez vynútenú lojalitu (ktorú prejavovali prinajmenšom železničiari a sedliaci) a dobrovoľnú lojalitu (napr. osoby, ktoré dobrovoľne odišli na práce do Tretej ríše), prispôsobenie sa okupačným podmienkam (napr. členmi občianskej administratívy), kolaboráciu (napr. redaktorov a novinárov periodík v poľskom jazyku vydávaných okupantom), po zradu (napr. donášači Gestapa). Je potrebné zdôrazniť, že negatívny postoj zaujímali výlučne jednotlivci. Poľskí čelní predstavitelia v okupovanej krajine, ale aj v emigrácii kategoricky odmietali možnosť spolupráce s nemeckým agresorom.

Vo vrcholnom období sily Armie Krajowej tvorilo okolo 380 tisíc osôb. Bola to najpočetnejšia a najlepšie organizovaná podzemná armáda v okupovanej Európe, ktorá mala dokonca vlastné továrne na výrobu zbraní.

Osobitné miesto treba venovať vzťahu Poliakov ku genocíde Židov v čase vojny. V Poľsku sa počas medzivojnového obdobia nachádzalo najviac židovského obyvateľstva z celej Európy. Odhaduje sa, že 1. septembra 1939 žilo v Poľsku okolo 3,47 milióna Židov, čo predstavovalo okolo 10 percent všetkých obyvateľov poľského štátu. Čas druhej svetovej vojny, a najmä roky 1942 – 1944, boli obdobím organizovanej likvidácie židovského obyvateľstva, ktorá v dejinách nemá obdobu, a ktorá sa konala vo veľkej miere na okupovanom poľskom území.

Poliaci sa stali svedkami tragédie židovského národa a s týmto faktom sa vyrovnali rozlične – od podávania pomocnej ruky Židom s vystavením vlastného života, poskytovania peňažnej čiastky, cez ľahostajnosť, vydieranie a udávanie, až po vraždy. Niektorí tak konali s cieľom zbohatnúť, iní sa báli o vlastný život a životy najbližších. Posudzovanie týchto postojov, ako aj predstavenie tejto záležitosti správnym spôsobom dodnes vyvoláva veľkú kontroverziu a emócie v súčasnom historickom diskurze o poľsko-židovských vzťahoch v 20. storočí.

Pomoc, ktorú Poliaci poskytovali Židom, mala obyčajne dve formy: organizovaná pomoc, ktorú poskytovala najmä Rada pomoci Židom („Żegota“) vytvorená v roku 1942, a individuálna pomoc. Rada pomoci Židom sa so súhlasom predstaviteľov podzemných štruktúr občianskej moci snažila pomáhať Židom v celoštátnom rozmere. Zabezpečovala materiálne prostriedky, lieky a potraviny (vznikli dokonca špeciálne skupiny, ktorých úloha spočívala v  pašovaní týchto materiálov do get), hľadala úkryty a falošné dokumenty pre skrývajúcich sa Židov. V samotnej Varšave pomáhala Rada pomoci Židom okolo 4 tisícom osôb vrátane niekoľkých stoviek židovských detí. K pomoci Židom sa pridali aj niektorí predstavitelia Katolíckej cirkvi – napr. časť Židov našla útočisko v kláštoroch a iným boli vystavované falošné krstné listy.

Poľskí čelní predstavitelia v okupovanej krajine, ale aj v emigrácii kategoricky odmietali možnosť spolupráce s nemeckým agresorom.

Poľsko bolo jednou z mála krajín okupovanej Európy, v ktorej oficiálne hrozil trest smrti za pomoc Židom. Tento trest však hrozil nielen osobám, ktoré aktívne pomáhali Židom (osobám, ktoré ukrývali, prevážali alebo im predávali potraviny), ale aj tým, ktorí vedeli o mieste ich úkrytu, a neinformovali o tom nemecké sily. Často v takýchto prípadoch platilo pravidlo kolektívnej zodpovednosti – trest postihol nielen osobu, ktorá pomáhala Židovi, ale aj jej rodinu či susedov. Pri tejto záležitosti je však nutné uviesť, že najväčšiu úlohu pri zachraňovaní Židov zohralo veľké množstvo často anonymných obyčajných ľudí, ktorým vlastné svedomie prikázalo rozhodnúť sa pre riziko a pomôcť Židom. Nemožno nespomenúť, že medzi osobami, ktorým bola udelená medaila Spravodlivý medzi národmi, je najviac práve Poliakov (viac ako 6 tisíc). Podľa súčasných odhadov dosiahol počet poľských Židov ako obetí holokaustu úroveň okolo 2,9 milióna – 3 milióny osôb, a zachránených Židov zase úroveň okolo 30 tisíc – 35 tisíc osôb.

Hoci stálo Poľsko voči genocíde židovského obyvateľstva tvárou v tvár, počas okupácie však nevymizli predsudky voči Židom, ktoré boli rozšírené v niektorých kruhoch poľského spoločenstva ešte pred vojnou. Tieto nepriateľské nálady sa snažil koniec-koncov schopne podnecovať okupant, a to nielen prostredníctvom široko používanej protižidovskej propagandy, ale tiež prostredníctvom systému odmien za pomoc pri dolapení utekajúcich a ukrývajúcich sa Židov. Časť Poliakov si vyžiadala od Židov zaplatiť za ich ukrývanie (osoby, ktoré si vynucovali od Židov, prípadne od Poliakov pomáhajúcich Židom, aby im zaplatili za mlčanie, boli označované za vydieračov) alebo donášala na nich Gestapu. Zaznamenali sa tiež prípady, kedy Poliaci zabíjali skrývajúcich sa a utekajúcich Židov, najčastejšie v obave pred ich odhalením nemeckými príslušníkmi, susedmi alebo len pre obohatenie sa. Čelní predstavitelia Poľského podzemného štátu vnímali každý takýto počin ako prejav kolaborácie (zradu) a prísne ho trestali.

Čas druhej svetovej vojny, a najmä roky 1942 – 1944, boli obdobím organizovanej likvidácie židovského obyvateľstva, ktorá v dejinách nemá obdobu, a ktorá sa konala vo veľkej miere na okupovanom poľskom území.

Udalosťou na svetovej úrovni bolo vytvorenie – okrem štruktúr ozbrojeného podzemia – konšpiračných a neobyčajne dobre prepracovaných štruktúr občianskej moci. V okupovanej Varšave bol jej najvyšším predstaviteľom Delegát vlády v krajine, ktorý uznával zvrchovanosť poľskej vlády sídliacej počas vojny v exile v Londýne. Fungovala tiež podzemná administratíva (s mnohými oddeleniami zodpovednými za jednotlivé oblasti verejného života, podobne ako v čase mieru) a súdnictvo. Vydávali sa konšpiračné časopisy a knihy, fungoval tiež systém tajného školstva. Vojenské a civilné štruktúry v okupovanej krajine spolu tvorili Poľský podzemný štát, ktorý sa Nemcom nikdy nepodarilo zničiť.

Nemožno nespomenúť, že medzi osobami, ktorým bola udelená medaila Spravodlivý medzi národmi, je najviac práve Poliakov (viac ako 6 tisíc). Podľa súčasných odhadov sa obeťami holokaustu stalo 2,9 milióna – 3 milióny poľských Židov, pričom počet zachránených je výrazne nižší okolo 30 tisíc – 35 tisíc osôb.

Na poľskom území pričlenenom k Tretej ríši sa okupant vo veľkej miere snažili rozšíriť germanizačnú politiku, napr. zavedením Nemeckého národnostného zoznamu (Deutsche Volksliste). Zoznam rozdeľoval obyvateľov týchto oblastí na štyri skupiny. K prvým dvom boli zaradení etnickí Nemci, ktorí sa priznávali k nemeckému pôvodu a konali v prospech Nemecka. Do ostatných dvoch skupín mohli byť zaradení Poliaci len vtedy, ak nemeckí predstavitelia uznali, že sú to vhodní adepti na germanizáciu. Silný nátlak nemeckého okupanta (najmä na Hornom Sliezsku a  Pomoransku), spolu so širokou paletou represií hroziacich za odmietnutie zoznamu spôsobili, že pomerne vysoké percento Poliakov sa rozhodlo prijať Nemecký národnostný zoznam, a to takmer vždy súviselo s náborom do Wehrmachtu alebo nútenou službou v iných vojenských nemeckých zložkách.

dr Jan Daniluk

do góry