Začalo sa to v Tretej ríši. Koncentračné tábory na území Nemecka v rokoch 1933 – 1945 - ZAČALO SA TO V TRETEJ RÍŠI -

Niemieckie obozy zagłady i obozy koncentracyjne w okupowanej Polsce

Nawigacja

Začalo sa to v Tretej ríši. Koncentračné tábory na území Nemecka v rokoch 1933 – 1945

Krátko potom, ako sa Adolf Hitler dostal v roku 1933 k moci, začali v Nemecku vznikať prvé koncentračné tábory. Mali slúžiť na izoláciu, otrocké využívanie a genocídu osôb, ktoré nacisti považovali za nepriateľov nemeckého štátu a národa. Základom pre vytvorenie táborov bolo „mimoriadne nariadenie na ochranu národu a štátu“ z 28. februára 1933. Do koncentračných táborov boli ľudia posielaní bez súdneho rozhodnutia a na neurčitý čas. Nemci zakladali tábory na miestach s výhodnou geografickou polohou – v susedstve veľkých výrobných tovární alebo kameňolomov, v ktorých mali väzni otrocky pracovať. V počiatočnej fáze fungovania táborov bola práca používaná ako výchovný prostriedok.

Do koncentračného tábora sa ľudia dostávali bez súdneho rozhodnutia na neurčitý čas.

V rokoch 1940 – 1945 v dôsledku vyčerpávajúcej práce zomrelo v táboroch tisíce väzňov. Každý deň – bez ohľadu na počasie – boli hladní a chorí väzni hnaní bitkou, kopancami a krikom do práce, ktorá bola nad ich sily. Keďže v táboroch neboli nijaké ťažné zvieratá, všetky najnáročnejšie práce vrátane ťahania vozov vykonávali väzni. Trest dostali aj za najmenšie previnenia. K najčastejším trestom patrila bitka na špeciálnej drevenej koze, ku ktorej priväzovali väzňa. Najnižším trestom bolo 25 úderov bičom (pri vyššom počte úderov väzni často umierali) alebo trest „stĺpika“ (vešanie za vykĺbené ramená na hákoch pripevnených k stropu). Jednou z foriem trestu bolo aj zatvorenie väzňa do bunkra alebo vyhladovanie väzňa na smrť (Dachau, Auschwitz). Hlad predstavoval pre väzňov jednu z najväčších útrap. Z podvýživy opuchli alebo abnormálne schudli, boli náchylní na rozličné choroby (napr. čriev, žalúdka) a ich telá pokrývali veľké hnisajúce vredy. Vo väčšine táborov sa vykonávali pseudolekárske experimenty, napr. v Dachau boli vytvorené tzv. experimentálne stanice, v ktorých nemeckí lekári vykonávali pseudovedecké experimenty na zdravých väzňoch – nakazili ich maláriou, flegmónou, žltačkou či tuberkulózou. Pre letecké účely vykonávali tiež výskumy v tlakových komorách a väzňov zamrazovali. Po experimentoch v tlakovej komore ostali šokujúce fotky, ktoré zachytávali reakcie človeka na prudké zmeny tlaku. Počas silných mrazov si nahí väzni na rozkaz ľahli – niekoľkí naraz – na drevené nosidlá a takto priviazaní boli vynášaní (najmä v noci) na dlhé hodiny do veľkej zimy. Museli tam ostať až do straty vedomia. Potom nasledovali vyšetrenia krvi a moču. Niekedy sa ich experimentátori snažili resuscitovať, čo sa občas podarilo. Jeden z experimentov spočíval v tom, že väzni dva týždne nedostávali žiadnu stravu, a zároveň boli nútení piť slanú morskú vodu. V Ravensbrücku väzenkyniam, najmä mladým Poľkám, bola v rámci pseudolekárskych experimentov odoberaná časť kosti z nôh.

Každý deň – bez ohľadu na počasie – boli hladní a chorí väzni hnaní bitkou, kopancami a krikom do práce, ktorá bola nad ich sily.

Každý koncentračný tábor mal svoje námestie, na ktoré boli väzni vyháňaní na dlhotrvajúce apely, a z ktorého do práce odchádzali robotnícke oddiely. Námestie bolo tiež miestom výkonu trestu bitkou, ako aj selekcie väzňov na „invalidné transporty“. Na väzňov tu tiež čakali tresty smrti zastrelením alebo obesením.

V tábore platilo pravidlo: človek nemá žiadnu hodnotu – je len číslo. Väzeň prišiel o meno a priezvisko (namiesto nich mu bolo pridelené číslo a táborový odev), ako aj o osobné predmety, pričom každý deň zakúšal neľudské správanie.

Po roku 1939 sa nemecké koncentračné tábory stali miestom likvidácie a genocídy detí. V niektorých táboroch vznikli špeciálne oddiely pre maloletých. Veľa detí zomrelo ešte pred samotným príchodom transportu do tábora, prípadne časť z nich zahynula v plynových komorách alebo bola usmrtená fenolovými injekciami. V táboroch boli aj novorodenci, ktorí sa tam buď narodili, alebo prišli doň spolu s rodičmi.

V tábore platilo pravidlo: človek nemá žiadnu hodnotu – je len bezvýznamné číslo.

Prvý koncentračný tábor na území Nemecka vznikol 22. marca 1933 na rozkaz Heinricha Himmlera v Dachau (neďaleko Mníchova) v Bavorsku. Slúžil ako exemplárny tábor pre všetky neskoršie nemecké koncentračné tábory. Tu sa tiež školili oddiely esesákov (napr. Adolfa Eichmanna, Rudolfa Hössa) na vedenie koncentračných táborov vznikajúcich v Nemecku a neskôr tiež v krajinách Európy, ktoré si podmanila Tretia ríša. Dachau bol postavený na špeciálne vybranom bahnistom území s nezdravým, vlhkým horským ovzduším, ktoré spôsobuje problémy najmä na jeseň a v zime. Práve v týchto ročných obdobiach dozorcovia nútili väzňov dlhé hodiny stáť na apeloch. Ako prví sa do Dachau dostali politickí odporcovia nacistov (napr. komunisti), Židia, homosexuáli, Svedkovia Jehovovi a kriminálnici. Po roku 1939 v tábore internovali väzňov zo všetkých krajín podmanenej Európy. Dachau tiež slúžil ako centrálne stredisko likvidácie duchovenstva – aj poľského, s ktorým dozorcovia zaobchádzali naozaj brutálne (z 2720 väznených katolíckych kňazov bolo 1780 Poliakov – zahynulo 858 klerikov). Prvé masové transporty Poliakov prišli do Dachau na jar 1940. Medzi zhruba 250 tisícmi väzňov, ktorí prišli do tábora v rokoch 1933 – 1945, bolo okolo 40 tisíc Poliakov. Viac ako 10 tisíc z nich prišlo o život. Predpokladá sa, že v rokoch 1933 – 1945 v tábore v Dachau bolo zavraždených alebo zomrelo okolo 150 tisíc väzňov. V Dachau boli vykonávané pseudolekárske výskumy a väzňov neminuli ani tresty smrti zastrelením alebo obesením. Tábor fungoval do 29. apríla 1945, kedy bol oslobodený.

Po roku 1939 boli nemecké koncentračné tábory miestom likvidácie a genocídy detí.

V Nemecku veľmi rýchlo vznikali ďalšie koncentračné tábory podľa vzoru KL Dachau, do ktorých sa následkom expanzie Tretej ríše dostávali obyvatelia európskych štátov, ktoré si podmanili nemecké ozbrojené sily. Jeden z ďalších táborov vznikol v Buchenwalde položenom v blízkosti Weimaru v Durínsku. Fungoval od júla 1937 do 13. apríla 1945. Jeho prvými väzňami boli nemeckí komunisti, sociálni demokrati, Židia, vyznávači rôznych náboženských siekt (napr. Svedkovia Jehovovi) a kriminálnici. Po roku 1939 začali do tábora prichádzať transporty s Poliakmi, Čechmi, Slovákmi, Rakúšanmi a obyvateľmi iných okupovaných krajín (medzi väzňami boli aj Rómovia), a neskôr so sovietskymi zajatcami. Väzňov nútili k namáhavej práci pri hĺbení podzemných tunelov zbrojárskych tovární. V tábore sa vykonávali pseudolekárske výskumy. Z ľudskej kože zabitých väzňov sa vyrábala galantéria pre funkcionárov SS. Celkovo bolo v Buchenwalde internovaných 240 tisíc osôb.

Tábor v Sachsenhausene vzdialený okolo 30 km od Berlína fungoval od roku 1936 do 22. apríla 1945. Bol určený pre nemeckých antinacistov. Väzni pracovali predovšetkým na výrobe kameninovej dlažby. V tomto tábore sa väzni podrobovali nehumánnym pseudolekárskym experimentom. V roku 1942 bola postavená plynová komora, krematórium a miesto, na ktorom boli väzni popravení zastrelením. V apríli 1945 došlo k evakuácii tábora známej ako „pochod smrti“. V tábore bolo celkovo internovaných 200 tisíc väzňov.

Neuengamme (1938 – 5. mája 1945) vzdialený 20 km od centra Hamburgu spočiatku fungoval ako pobočka tábora Sachsenhausen. Väzni prichádzali z krajín okupovanej Európy – celkovo 115 tisíc osôb vrátane 13 tisíc žien a detí. Pracovali v tehelni pri výstavbe okolitých priemyselných tovární. V Sachsenhausene skúšali na väzňoch (vrátane detí) pseudolekárske experimenty, pri ktorých im vštepovali baktérie tuberkulózy.

Tábor v Oranienburgu fungoval v rokoch 1933 – 1934 v centre Oranienburgu, okolo 30 km na sever od Berlína. Medzi väzňami boli odporcovia Tretej ríše (napr. komunisti), berlínska inteligencia, Židia a Poliaci bývajúci na území Nemecka. V roku 1935 sa tábor stal sídlom centrálnej inšpekcie SS pre správu táborov.

V tábore v Estrawegene (1933 – 1945) v Dolnom Sasku boli väznení najmä členovia odbojových hnutí zo západnej Európy.

Flossenbürg (1938 – apríl 1945) sa nachádzal na pohraničí Dolného a Horného Bavorska v blízkosti miestneho kameňolomu. Ako prvých v tábore internovali nemeckých komunistov, odporcov Tretej ríše, kriminálnikov, po roku 1939 Poliakov a obyvateľov okupovanej Európy. V tábore bolo internovaných 150 tisíc ľudí.

Ravensbrück (1939 – do konca vojny) – tábor pre ženy, ktorý sa nachádzal neďaleko mesta Fürstenberg v Meklembursku. Na väzenkyniach, najmä mladých Poľkách, boli vykonávané pseudolekárske experimenty. V tábore bolo väznených 135 tisíc žien.

Tábor Mauthausen-Gusen (1938 – do konca vojny) bol založený v Rakúsku v Malých Alpách, neďaleko obce Mauthausen. Jeden z najsurovejších táborov Tretej ríše – nazývaný väzňami „naddunajské peklo“. Väzni pracovali v kameňolomoch. Prvými väzňami boli Rakúšania a po roku 1939 začali do tábora prichádzať transporty politických väzňov, predovšetkým z Poľska. V tábore bolo internovaných od 210 do 250 tisíc ľudí.

Hartheim pri Linzi (1938 – 1944), stredisko eutanázie, a zároveň miesto okamžitej likvidácie. Komplex s plynovými komorami spočiatku slúžil na vraždenie invalidov a duševne chorých Nemcov vrátane detí. V rokoch 1940 – 1943 zahynulo v dôsledku otravy plynom okolo 30 tisíc osôb, ktoré hitlerovský režim označil za „bezcenné“, a invalidov z rôznych národov.

Po invázii do Poľska začali Nemci budovať koncentračné tábory na poľskom území podľa vzoru táborov fungujúcich už niekoľko rokov v Tretej ríši.

Po začiatku vojny na území Nemecka vznikli nasledujúce koncentračné tábory:

Mittelbau-Dora, v Kohsteine v saských horách Harzu, 3 km od Nordhausenu. Dora bola jednou z najdôležitejších nemeckých zbrojárskych tovární. Spočiatku administratívne podliehala KL Buchenwald. Samostatným táborom sa stala 1. októbra 1944. Väzni pracovali v štôlňach a tuneloch v neľudských podmienkach. Boli využívaní pri výrobe lietajúcich bômb V-1 a rakiet V-2, ktorými okupant ostreľoval Anglicko.

Bergen-Belsen vznikol neďaleko Hannoveru na konci roka 1943. Najskôr v ňom internovali sovietskych vojnových zajatcov. Hoci tu väzni nepracovali – okrem prác na území tábora – tábor bol prezývaný „továrňou na smrť“. V prvých týždňoch roku 1945 sa stal cieľovou stanicou pre mnohých evakuovaných väzňov. V tábore bolo zadržiavaných 90 tisíc ľudí. Oslobodili ho Angličania 15. apríla 1945.

Po invázii do Poľska začali Nemci budovať koncentračné tábory na poľskom území podľa vzoru táborov fungujúcich už niekoľko rokov v Tretej ríši. Zároveň do táborov v Nemecku začali transportovať časť väzňov z Poľska.

dr Anna Jagodzińska

do góry