Nemecké represie voči Poliakom - REPRESIE VOČI POLIAKOM -

Niemieckie obozy zagłady i obozy koncentracyjne w okupowanej Polsce

Nawigacja

Nemecké represie voči Poliakom

Ciele okupanta

Nemci s mimoriadnym dôrazom prenasledovali Poliakov podozrivých z protinemeckých názorov, ktorí sa angažovali v odbojových hnutiach a pomáhali Židom.

Za najdôležitejší cieľ svojej politiky na okupovanom území si Nemci vytýčili úplne podriadiť Poliakov záujmom Tretej ríše (pojem Poliaka rozumieme v tomto texte v národno-etnických kategóriách, preto neopisujeme situáciu osôb židovskej, ukrajinskej, litovskej ani inej národnosti, ktoré pred začiatkom vojny mali poľské občianstvo). Nemci použitím teroru – zastrelením, internovaním a deportáciami do táborov – plánovali eliminovať skutočných a potenciálnych vodcov odbojového hnutia, a čelných predstaviteľov poľského národa (kňazov, učiteľov atď.). Ostatnú časť národa plánovali prinútiť k poslušnosti. S mimoriadnym dôrazom boli prenasledovaní Poliaci podozriví z protinemeckých názorov, ktorí sa angažovali v odbojových hnutiach a pomáhali Židom. Národ bez elity sa mal stať lacnou, nevzdelanou a bezohľadne zneužitou pracovnou silou nielen v okupovanej krajine, ale aj v Tretej ríši. Protipoľská politika Nemecka priviedla k smrti stovky tisíc ľudí, a ďalším tisíckam priniesla trvalé následky na zdraví – ako fyzickom, tak aj psychickom –, čo obete pociťovali ešte mnoho rokov po skončení vojny.

Zločiny páchané na Poliakoch počas nemeckej agresie v Poľsku

Protipoľská politika Nemecka priviedla k smrti stovky tisíc ľudí, a ďalším tisíckam priniesla trvalé následky na zdraví – ako fyzickom, tak aj psychickom –, čo obete pociťovali ešte mnoho rokov po skončení vojny.

Počas vojenských operácií proti Poľsku sa Nemci od začiatku dopúšťali zločinov na poľskom obyvateľstve. Na mnohých miestach nemecké vojenské oddiely v septembri 1939 barbarsky ostreľovali a bombardovali objekty bez akéhokoľvek vojenského významu. Ich cieľom bolo rozšíriť paniku a zlomiť morálne zásady poľských vojakov snažiacich sa zadržať nepriateľa. Symbolický význam týchto brutálnych operácií nadobudlo zničenie Wielune v okolí Lodže nemeckým letectvom (Luftwaffe), pri ktorom bola zrovnaná so zemou väčšina mestskej zástavby spolu s katolíckym kostolom, synagógou a nemocnicou. Podobný osud postretol aj veľa ďalších poľských miest. Nemeckí letci často útočili na vlaky a zástupy civilných utečencov z palubných zbraní. Aj po skončení bojov dochádzalo na mnohých miestach k vraždám zajatých vojakov Poľského vojska a civilov, ktorí boli nájdení na miestach považovaných za strediská poľského odboja.

Aj po skončení bojov dochádzalo na mnohých miestach k vraždám zajatých vojakov Poľského vojska a civilov, ktorí boli nájdení na miestach považovaných za strediská poľského odboja.

Po stopách vojenských oddielov išli po obsadenom poľskom území špeciálne operačné skupiny nemeckej polície (Einsatzgruppen), ktorých cieľom bolo nastoliť poriadok na týchto územiach po prechode armády. Aby dosiahli tento cieľ, zastrelili alebo uväznili Poliakov považovaných za potenciálne nebezpečných.

 

 

Represie voči Poliakom v čase okupácie

Od prvých dní okupácie viedli Nemci na poľskom území pričlenenom k Tretej ríši rozsiahle likvidačné operácie. Boli utajované a dostali krycie meno Intelligenzaktion (akcia „Inteligencia“). Okupantom išlo o likvidáciu lokálnych elít, a zároveň o to, aby zbavili poľský národ čelných predstaviteľov. Najhoršie dôsledky mala táto akcia na Pomoransku – jej symbolom sa stala krvavá pacifikácia Bydgoszcza. Značná časť Poliakov väznených na Pomoransku prišla o život na miestach masových popráv, ktoré sa nachádzali napr. v Piaśnici pri Gdansku (tu bolo zabitých okolo 14 tisíc osôb), Szpęgawskom lese pri Starogarde Gdanskom (tu zahynulo okolo 7 tisíc osôb vrátane takmer 1,7 tisíca pacientov psychiatrických ústavov v obciach Kocborowo a Świecie), a v „Doline smrti“ pri Bydgoszczi. Počet Poliakov zavraždených Nemcami na Pomoransku od septembra 1939 do apríla 1940 sa odhaduje na najmenej 30 tisíc osôb. Nebol to však konečný počet ľudských strát na poľskom území pripojenom k Tretej ríši. V uvedenom období len v Poznani a jej okolí bolo zavraždených takmer 2 tisíc osôb, a z hľadiska počtu zavraždených to vyzeralo podobne aj pri popravách na Sliezsku. V Lodži a jej okolí Nemci zastrelili okolo 1,5 tisíca obyvateľov, a v Mazovsku – najmä v regióne Ostrołęky, Ciechanówa a Wyszkówa – takmer 6,7 tisíca.

Za začiatok masových represívnych operácií v Generálnom gouvernemente je potrebné uznať internovanie inteligencie pred Sviatkom nezávislosti (11. novembra 1939), ktoré malo pravdepodobne zabrániť prípadným protinemeckým prejavom v tomto (pre Poliakov významnom) dni, ako aj preukázať úplnú dominanciu Nemcov v okupovanej krajine. Do väzenia bolo vtedy zatvorených okolo tisíc osôb vrátane univerzitných profesorov, učiteľov stredných škôl, sudcov, advokátov, notárov, lekárov, zamestnancov štátnej administratívy, priemyselných pracovníkov, členov obchodných a remeselníckych zväzov, a katolíckych duchovných. Vo väzniciach ich dozorcovia bili a týrali hladom. Hoci Nemci pomerne rýchlo prepustili väzňov (ich neprítomnosť paralyzovala napríklad fungovanie nemocníc, ale aj ekonomický život), poslední sa dostali na slobodu až po niekoľkých mesiacoch. V Lubline sa v rámci spomenutej akcie uskutočnili popravy vybraných väzňov.

Na zoznamoch osôb odsúdených na popravu sa nachádzali – okrem už spomenutých reprezentantov spoločenských elít – politickí aktivisti, členovia polovojenských organizácií, ľudia obvinení z vlastnenia zbraní a rádiových prijímačov.

Novembrové internovanie predstavovalo len začiatok veľkej likvidačnej akcie Poliakov, ku ktorej došlo v Generálnom gouvernemente na jar 1940. Nemecko ju nazvalo Ausserordentliche Befriedunkgsaktion (Aktion AB, „Mimoriadna pacifikačná akcia“). Cieľom operácie bolo zavraždiť osoby, ktoré mohli zohrať dôležitú úlohu pri organizovaní a podporovaní odbojového hnutia. Na zoznamoch osôb určených na popravu sa nachádzali – okrem už spomenutých reprezentantov spoločenských elít – politickí aktivisti, aktivisti polovojenských organizácií, ľudia obvinení z vlastnenia zbraní a rádiových prijímačov. Zahynuli v kolektívnych popravách na miestach ako Palmiry pri Varšave, Krzesławice pri Krakove, Rury Jezuickie pri Lubline, Firlej pri meste Radom. Odhaduje sa, že v rámci operácie Aktion AB Nemci zavraždili okolo 6,5 tisíca osôb. Malá skupina väzňov, ktorej sa podarilo vyhnúť poprave, bola deportovaná do koncentračných táborov Sachsenhausen-Oranienburg a Auschwitz.

Mnoho dedín však bolo spacifikovaných: obyvateľov – bez ohľadu na pohlavie a vek – vystrieľali... 

Ukončenie represívnych akcií z prvých mesiacov okupácie neznamenal automatický koniec represívnej politiky voči Poliakom. Nemecká polícia neustále sledovala strediská, ktoré považovala za nepriateľské, a dôsledne napádala štruktúry konšpiračných organizácií. Väzeň, ktorému ani neboli predostreté konkrétne obvinenia, iba podozrenia z protinemeckého postoja, mal mizivé šance na získanie slobody. Najskôr sa dostal do väzenia na dlhé, obyčajne niekoľkomesačné vyšetrovacie obdobie. Žil v žalostných podmienkach: preplnené cely, nízke potravinové prídely, absencia akejkoľvek lekárskej starostlivosti a neustále šikanovanie zo strany dozorcov. Všetky uvedené opatrenia mali zlomiť väzňa, ktorý bol následne podrobený vypočúvaniu. Viedli ho funkcionári Bezpečnostnej polície (Sicherheitspolizei), ktorí väzňa donútili priznať sa fyzickým násilím – bitkou drevenými palicami, kovovými tyčami, jazdeckými bičíkmi a koženými opaskami. V sídle polície sa nachádzali tiež miestnosti prispôsobené na vypočúvania, pri ktorých boli väzni vešaní za ruky pod strop alebo priväzovaní na špeciálne stoly tak, aby počas bitky pociťovali čo najväčšiu bolesť. Mnoho väzňov počas takéhoto mučenia zomrelo alebo prišlo k zraneniam, ktoré ich natrvalo zmrzačili. Po vyšetrovaní nasledovalo konanie na náhlom alebo špeciálnom súde, ktoré bolo v skutočnosti len fraškou. Počas konania väzeň nemal právo sa prihlásiť o slovo. Spomenuté súdy v praxi nevydávali oslobodzujúce rozsudky, ale rozhodovali, či má väzeň byť odsúdený na trest smrti alebo poslaný na neurčitý čas do koncentračného tábora. Od roku 1942 Nemci prestávali vykonávať tajné popravy a čoraz častejšie pristupovali k verejnej exekúcii rozsudkov smrti – väzňov obesili na šibeniciach, ktoré stáli na frekventovaných častiach mesta. Takýchto zločinov sa dopúšťali vo Varšave ale aj v iných miestach.

Už v prvých mesiacoch okupácie aj obyvatelia dedín výrazne pocítili dôsledky nemeckej likvidačnej politiky. Príčinou sústredených akcií v dedinách, ktorých sa zúčastňovali nielen jednotky polície, ale niekedy aj vojenské oddiely, bola predovšetkým skutočnosť, že sedliaci podporovali odbojové hnutia, a najmä partizánske oddiely, ale tiež snaha o prinútenie poľnohospodárov odovzdávať kontingenty obilia, zemiakov, mäsa a iných poľnohospodárskych produktov. Represívne kroky sa dotkli okolo 800 poľských dedín. Obyčajne bola do danej dediny poslaná tzv. trestná expedícia, ktorej členovia podpaľovali vybrané príbytky, a následne zabíjali časť prichytených obyvateľov (od 5 do 50 osôb). Mnoho dedín však úplne spacifikovali: všetkých mužov (starších ako 16 rokov) zastrelili alebo poslali do koncentračných táborov, ženy a deti vyhnali, a následne v dedine úplne vypálili obytné a hospodárske zástavby. Najväčšie pacifikačné akcie sa konali v apríli 1940 v dedine Skłoby a okolitých dedinách (kde bolo zavraždených viac ako 700 osôb), v júni 1942 v obci Michniów (203 osôb), vo februári 1944 v obci Borów a susedných obciach (1250 osôb vrátane 300 detí), v septembri 1944 v obci Lipniak-Majorat (448 osôb). Počas celého obdobia okupácie zahynulo mnoho Poliakov bývajúcich na dedine (napr. v individuálnych popravách) rukami funkcionárov zo žandárskych staníc, ktorí sa tiež dopúšťali fyzického násilia.

Okrem uvedených foriem priamej likvidácie Nemci sa v rámci svojej protipoľskej politiky snažili o vytvorenie ťažkých životných podmienok. To malo za následok všeobecnú chudobu a biedu v podobe nedostatku potravín, absencie zdravotnej starostlivosti, nedostatku obytných priestorov či otrockých pracovných podmienok. Veľa osôb pociťovalo fyzické a psychické následky týchto opatrení ešte mnoho rokov po skončení vojny.

Podrobné údaje týkajúce sa strát poľských obyvateľov v čase nemeckej okupácie sú dodnes predmetom výskumu a preverovania. Minimálny počet zabitých a zomretých sa však odhaduje na 1,5 milióna mužov, žien a detí.

Represie voči Poliakom za pomoc Židom

Už od prvých dní nemeckej okupácie sprevádzala antisemitskú politiku propagandistická akcia, ktorej cieľom bolo vzbudiť v Poliakoch nenávisť voči Židom. Oficiálne vydávanú tlač, ako aj plagáty, filmy a výstavy organizované vo väčších mestách sa snažili využívať, aby primäli poľských obyvateľov k prerušeniu akýchkoľvek kontaktov s osobami židovskej národnosti. Po vytvorení get sa k týmto krokom pridalo oznámenie o použití najsurovejších trestov voči každému Poliakovi, ktorý sa rozhodne akýmkoľvek – aj tým najmenším – spôsobom pomôcť ľuďom, ktorí si chcú zachrániť život.

Minca, ktorú vydávala Národná banka Poľska, zo série „Poliaci zachraňujúci Židov“. Rodiny Ulmovcov, Kowalských a Barankovcov sú najznámejšími príkladmi situácií, v ktorých Nemci zavraždili Poliakov za záchranu Židov počas druhej svetovej vojny. Za pomoc Židom zahynulo prinajmenšom niekoľko stoviek Poliakov. 1. Józef a Wiktoria Ulmovci z Markowej (Podkarpatie) zavraždení 24. marca 1944 spolu so svojimi deťmi: najstaršou Stasiou (8 rokov), Basiou, Władziom, Franusiom, Antosiou a Marysiou, a s ukrývanými Židmi: šiestimi členmi rodiny Szall (Szali) z mesta Łańcut a dvomi dcérami Chaima Goldmana. V momente smrti bola Wiktoria v poslednom mesiaci tehotenstva so siedmym dieťaťom. 2. Wincenty a Łucja Baranekovci z obce Siedliska koło Miechowa, zavraždení 15. marca 1943 spolu so svojimi deťmi: Henrykom a Tadeuszom, a matkou Wincentyho Katarzynou Kopeć, ako aj ukrývanou štvorčlennou židovskou rodinou Koplewiczovcov. 3. Rodina Adama a Bronisławy Kowalských z obce Ciepielów k. Lipska, ako aj rodiny Piotra Obuchiewicza, Franciszka Kosiora a Skoczylasovcov (spolu 34 osôb), ktoré zabili Nemci 6. decembra 1942 za záchranu Židov – svojich známych a susedov.

Najsurovejšie nariadenie guvernéra Hansa Franka, v ktorom hrozila Poliakom smrť za pomoc Židom, bolo vyhlásené 15. októbra 1941. Text nariadenia znel nasledovne: „Židia, ktorí bez dovolenia opúšťajú vyznačené územie, budú potrestaní trestom smrti. Takýto istý trest postihne osoby, ktoré vedome poskytnú Židom úkryt. Štváčov a pomocníkov postihne rovnaký trest ako páchateľa, a skutok v štádiu pokusu bude potrestaný, ako keby sa stal.“ V nasledujúcom roku, keď Nemci na poľskom území likvidovali getá a ich obyvateľov deportovali do táborov masovej likvidácie, nariadenie bolo spresnené. V upravenom nariadení sa dôraz kládol na skutočnosť, že trest smrti hrozí za akúkoľvek pomoc Židom – napríklad za poskytnutie nocľahu, stravy, prepravy akýmkoľvek dopravným prostriedkom či za kupovanie rôznych tovarov od nich atď. Trest smrti hrozil každému Poliakovi, ktorý vedel o Židovi ukrývajúcom sa mimo geta, ale túto skutočnosť neohlásil nemeckému okupantovi. V radomskom dištrikte sprevádzal tieto nariadenia rozkaz policajného veliteľa Herberta Böttchera staniciam nemeckej polície, ktorý hovoril o tom, že ak sa v poľských príbytkoch nájdu zbrane, prípadne ukrytí Židia, všetky osoby, ktoré tam bývajú – vrátane detí –, majú byť zavraždené, a príbytky vypálené. Tieto opatrenia mali varovať iných Poliakov, ktorí by chceli pomáhať utečencom z get.

Sú zaznamenané početné príklady kolektívnych vrážd, ktorých sa dopustili Nemci voči poľským rodinám ukrývajúcim Židov alebo pomáhajúcim im pri získavaní potravín.

V súvislosti s tým sú známe početné príklady kolektívnych vrážd, ktorých sa dopustili Nemci voči poľským rodinám ukrývajúcim Židov alebo poskytujúcim im pomoc pri získavaní potravín. K mnohým takýmto zločinom došlo na dedinách, kde poľskí sedliaci pomáhali utečencom z get, ktorí sa ukrývali v lesoch. V zime sa rozhodli im poskytnúť útočisko vo svojich obytných a hospodárskych budovách. Najväčšiu daň zaplatili obyvatelia obcí ležiacich v okolí Ciepielówa pri meste Radom. V decembri 1942 a januári 1943 tu Nemci uskutočnili sériu popráv – zavraždili viac ako 30 osôb vrátane všetkých členov rodiny Kowalských, Kosiorovcov a Obuchiewiczovcov – viac ako polovicu popravených tvorili osoby, ktoré nemali ani 16 rokov. Príbytky patriace týmto trom rodinám Nemci vylúpili a následne nechali zhorieť do tla spolu s telami obetí. K vyhrabaniu telesných pozostatkov zavraždených osôb z ruín spálených domov boli prinútení Poliaci zo susedných hospodárstiev. Podobný priebeh mal zločin, ktorého sa dopustili Nemci v marci 1943 v obci Siedliska koło Miechowa. Za ukrývanie Žida bola zavraždená päťčlenná rodina Barankovcov. Symbolom osudu, ktorý čakal obyvateľov poľských dedín zachraňujúcich osoby židovskej národnosti, sa stali udalosti z marca 1944 v obci Markowa pri meste Łańcut. Mnohodetná rodina Ulmovcov sa rozhodla ukryť vo svojom príbytku osem Židov. Nemci, ktorí sa o tom dozvedeli, zabili Józefa Ulmu, jeho ženu Wiktoriu, ktorá bola v pokročilom štádiu tehotenstva, a ich šesť malých detí. Pri poprave zahynuli tiež všetci Židia skrývajúci sa na hospodárstve. Napriek tomuto hrdelnému zločinu obyvatelia dediny Markowa naďalej ukrývali okolo 20 osôb židovskej národnosti – a podarilo sa im vyčkať do konca nemeckej okupácie.

Nemci, ktorí sa o tom dozvedeli, zabili Józefa Ulmu, jeho ženu Wiktoriu, ktorá bola v pokročilom štádiu tehotenstva, a ich šesť malých detí. Pri poprave zahynuli tiež všetci Židia skrývajúci sa na hospodárstve.  

Medzi Poliakmi, ktorí za pomoc Židom zaplatili najvyššiu cenu, bolo tiež mnoho obyvateľov miest. Patrili k nim napr. členovia rodiny Wolských. Vo Varšave vybudovali v záhrade, ktorá susedila s ich domom, podzemný úkryt, kde záchranu pred Nemcami hľadalo takmer 40 osôb židovskej národnosti. Bol medzi nimi aj Emanuel Ringelblum – známy historik a kronikár varšavského geta. V marci 1944 v dôsledku denunciácie Nemci odhalili úkryt a zabili všetkých Židov, ktorí sa v ňom ukrývali, ako aj poľských hostiteľov.

Poliaci často pomáhali aj židovským robotníkom uväzneným v pracovných táboroch pri priemyselných továrňach, ktorí pracovali pre potreby nemeckej armády. V Čenstochovej, Kielcach, Ostrowci, Pionkách a iných mestách pracovníci tovární dodávali Židom potraviny, aby sa posilnili a týmto spôsobom si zachránili život. Symbol tejto pomoci reprezentuje osud mladého zámočníka továrne v meste Skarżysko-Kamienna – Tadeusza Nowaka. Prichytili ho v apríli 1943 pri odovzdávaní chleba Židom. V priestoroch továrne bol následne obesený v prítomnosti mnohých pracovníkov, ktorí boli prinútení sledovať popravu. Odvisol na šibenici s rukami zviazanými ostnatým drôtom a s tabuľkou zavesenou na krku s nápisom: „Za pomoc Židom a doručovanie listov.“

Presný počet Poliakov zavraždených Nemcami za pomoc Židom sa nikdy nedozvieme. Zo súčasných poznatkov môžeme povedať, že ich bolo prinajmenšom tisíc. Počet Poliakov, ktorí sa za pomoc dostali do väzenia a koncentračných táborov, bol omnoho vyšší.

Poľskí väzní prichytení za pomoc Židom, ktorým sa podarilo vyhnúť smrti v popravách, boli obyčajne posielaní do koncentračných táborov. V archívnych dokumentoch sa zachovali početné svedectvá o takomto zaobchádzaní nemeckých okupačných síl. Napríklad v roku 1943 Nemci deportovali do tábora Auschwitz troch obyvateľov mesta Szydłowiec – Wincentyho Kołbu, Stefana Erbela a Mariana Nazimka, ktorí pravdepodobne spolupracovali pri vydávaní falošných dokumentov pre Židov, a ktorí ich tiež pomáhali ukrývať pred Nemcami. Hoci prvých dvoch menovaných deportovali z Auschwitz do táborov Buchenwald a Mauthausen, dokázali prežiť táborové utrpenie a dožili sa oslobodenia. Osudy Nazimka, ktorého deportovali do tábora Flossenbürg, nie sú známe. V tomto istom roku nemecká polícia zatkla skupinu obyvateľov mesta Kozienice obvinených z ukrývania Židov. Prinajmenšom dvoch väzňov deportovali do Auschwitz, a odtiaľ do iných táborov; Paweł Wachłaczenko sa dožil oslobodenia v tábore Litoměřice (pobočka koncentračného tábora Flössenburg), a Jerzy Burghardt pravdepodobne zahynul v Mauthausene. V Auschwitz bol tiež zavraždený v roku 1943 obyvateľ mesta Radom Marcin Kowalik, ktorého „vina“ spočívala v tom, že sprostredkoval odovzdanie súkromného listu, ktorý napísal jeden z obyvateľov geta, ďalšej osobe.

Presný počet Poliakov zavraždených Nemcami za pomoc Židom sa nikdy nedozvieme. Na základe súčasných poznatkov môžeme povedať, že ich bolo prinajmenšom tisíc. Počet Poliakov, ktorí sa za pomoc dostali do väzenia a koncentračných táborov, bol omnoho vyšší.

dr Sebastian Piątkowski

do góry