Nemecké tábory na území okupovaného Poľska v rokoch 1939 – 1945
Prvé tábory
Hitlerovské Nemecko, ktoré zaútočilo na Poľsko v septembri 1939, plánovalo zlikvidovať nielen štát, ale aj poľský národ. Poliakov, ktorí bojovali za poľskú štátnosť, bolo v pláne vyvraždiť a z ostatných zároveň urobiť zajatcov. Na uskutočnenie týchto plánov agresor od samého začiatku okupácie budoval na poľskom území tábory.
Ako prvé – už v októbri 1939 – vznikli tzv. provizórne koncentračné tábory. Vytvorila ich nemecká bezpečnostná polícia v Poznani (Konzentrationslager Posen – Fort VII) a v Lodži-Radogoszczi (Konzentrationslager Radogosch). V týchto táboroch boli internovaní Poliaci, ktorí organizovali alebo mohli organizovať odboj civilného obyvateľstva voči nemeckému útočníkovi.
Takmer paralelne tvorila nemecká polícia prechodné tábory pre civilných zajatcov a tábory pre internovaných, v ktorých mali byť uväznení Poliaci. Takéto tábory vznikli napríklad v mestách Inowrocław (Übergangslager in Hohensalza), Działdowo (Durchgangslager für polnische Zivilgefangene in Soldau), Gdyňa (Internierungslager Gotenhafen), Gdansk (Übergangslager Danzig-Victoria), Sztutowo (Zivilgefangenenlager Stutthof), Bydgoszcz (Internierungslager Bromberg).
... bolo v nich internovaných viac ako 100 tisíc Poliakov (...), ktorí boli zastrelení na 196 miestach masových popráv.
Počas niekoľkých mesiacov fungovania provizórnych koncentračných táborov, táborov pre poľských civilných zajatcov a táborov pre internovaných, v nich bolo uväznených viac ako 100 tisíc Poliakov. Ich osud bol tragický: po nehumánnych vypočúvaniach boli zastrelení na 196 miestach masových popráv, najmä v lesoch, napr. v Piaśnických lesoch pri meste Wejherowo, Szpęgawských lesoch pri Starogarde Gdanskom, Kaliských lesoch pri Kartuzách, Lese Barbarka pri Toruni, Lesoch Dopiewca pri Poznani, Łagiewnických lesoch a Lućmierských lesoch pri Lodži.
Koncentračné tábory
... realizoval sa v nich program vyhladzovania Židov, ako aj likvidácie určených skupín väzňov.
Na okupovanom poľskom území nemecký útočník zakladal aj koncentračné tábory. Prvý koncentračný tábor na území Poľska s predpokladaným počtom 30 tisíc väzňov založil okupant v máji 1940 v Osvienčime – bol to KL Auschwitz. Tábor vznikol v súvislosti s masovým internovaním Poliakov, ktoré malo zabrániť rozširovaniu a rozvoju odbojového hnutia, v ktorom sa začali angažovať čoraz širšie kruhy obyvateľov. Do konca roku 1940 bolo do tábora deportovaných takmer 8 tisíc Poliakov podozrivých z účasti na konšpirácii. KL Auschwitz mal viac ako 40 podtáborov, kde väzni vykonávali nútené práce pre nemecké koncerny.
V auguste 1941 bol uvedený do prevádzky ďalší koncentračný tábor: KL Lublin, ktorý hovorovo prezývali Majdanek – podľa štvrti Lublina, v ktorej bol umiestnený. Tábor bol určený pre 25 tisíc – 50 tisíc väzňov. Rovnako v roku 1941 začal fungovať koncentračný tábor v Brzezinke – KL Birkenau, do ktorého boli deportované väzenkyne z mužského tábora KL Auschwitz. V tomto istom roku bol uvedený do prevádzky aj koncentračný tábor v Rogoźnici – KL Gross-Rosen. V januári 1942 status koncentračného tábora (KL Stutthof) získal špeciálny tábor bezpečnostnej polície, ktorý fungoval v Sztutowe pri Gdansku – Sonderlager Stutthof. Prvými väzňami tohto tábora boli členova odbojového hnutia z Pomoranska. KL Stutthof a KL Gross-Rosen mali 119 podtáborov na území okupovaného Poľska a niekoľko podtáborov vo Východnom Prusku, Česku a Nemecku. Väzni pracovali prevažne na stavbe ciest a v zbrojárskych továrňach.
Personál koncentračných táborov tvorili funkcionári SS. Funkcie v táborových dielňach, skladoch a kanceláriách mali v rukách nemeckí kriminálnici poslaní z táborov na nemeckom území.
V ďalších rokoch vojny a okupácie Tretia ríša rozšírila a spresnila úlohy koncentračných táborov vytvorených na poľskom území. Ich úloha teda spočívala v nútenej izolácii a realizácii programu vyhladzovania Židov, ako aj v likvidácii určených skupín väzňov. Prvú skupinu, ktorá bola deportovaná (na konci roku 1941) do KL Auschwitz s cieľom likvidácie, tvorili sovietski zajatci. 10 tisíc zajatcov zomrelo hladom.
S cieľom likvidácie boli do KL Auschwitz deportovaní aj Rómovia z celej Európy. Pre nich bola vyhradená jedna časť tábora, do ktorej umiestňovali celé rodiny a následne ich zabíjali v plynových komorách.
Od roku 1942, keď Nemci pristúpili k realizácii programu likvidácie Židov (tzv. konečného riešenia židovskej otázky – „Endlösung der Judenfrage“), do KL Auschwitz začali deportovať židovských obyvateľov z celej Európy. Po príchode do tábora boli Židia zabíjaní použitím cyklónu B alebo výfukových plynov. V priebehu jedného dňa dokázali usmrtiť plynom a spáliť v krematóriách okolo 9 tisíc osôb. Židovských obyvateľov deportovali z okupovanej Európy na likvidáciu aj do KL Lublin, KL Stutthof a KL Gross-Rosen.
Vyhladzovacie tábory
Nemci pristúpili k realizácii programu likvidácie Židov (...) a v priebehu jedného dňa dokázali plynom usmrtiť a v krematóriách spáliť okolo 9 tisíc osôb.
Okrem koncentračných táborov, v ktorých bol realizovaný program likvidácie, okupant vytvoril na poľskom území aj vyhladzovacie tábory. Prvý z nich vznikol v decembri 1941 v obci Chełmno nad Nerem (SS-Sonderkommando Kulmhof). Nachádzal sa na území pričlenenom k Tretej ríši. Ďalšie tábory vznikli v roku 1942 v Bełżci, Sobibóre a Treblinke. Personál týchto táborov tvorili funkcionári SS. Okupant zakladal vyhladzovacie tábory, aby zlikvidoval židovských obyvateľov v Európe. Vraždil v nich aj rómskych obyvateľov, sovietskych zajatcov a niekedy aj Poliakov.
Do vyhladzovacieho tábora Kulmhof prišli ako prvé transporty so židovským obyvateľstvom z provincie Reichsgau Wartheland. Obete boli nahnané do nákladných vozidiel – pohyblivých plynových komôr, do ktorých boli privádzané výfukové plyny. Pozostatky zabitých väzňov boli vyvážané do blízkeho lesa a tam boli spálené. Ďalšími obeťami boli deti poľských rodín z regiónu Zamojszczyzna a Poliaci z inštitúcií sociálnej starostlivosti v Lodži a Włocławku. Vo vyhladzovacom tábore Kulmhof boli zabíjaní aj Židia z Nemecka, Rakúska, Belgicka, Francúzska a Holandska, ako aj sovietski zajatci. Celkovo v tábore nemecký okupant zavraždil od 160 do 200 tisíc osôb.
Prvé transporty do vyhladzovacích táborov v Bełżci a Sobibóre, vytvorených vo východnej časti okupovaného Poľska, privážali židovských obyvateľov z get južných a východných dištriktov Generálneho gouvernementu, teda lubelského, krakovského, radomského a haličského. Následne transporty prichádzali z Nemecka, Rakúska, Belgicka, Česka, Dánska, Francúzska, Holandska, Nórska, Rumunska, Maďarska a ZSSR.
Do tábora v Bełżci deportovali aj Poliakov z haličského dištriktu, najmä z Ľvova. Do tábora v Sobibóre prichádzali transporty poľských detí z regiónu Zamojszczyzna. Spolu bolo v tábore v Bełżci zavraždených okolo 500 tisíc, a v Sobibóre od 170 do cca 250 tisíc Židov.
Vyhladzovací tábor Treblinka, založený na severnom Mazovsku, slúžil na likvidáciu židovského obyvateľstva deportovaného z varšavského geta, ako aj z get vytvorených okupantom na iných miestach varšavského dištriktu a administratívnej jednotky Bezirk Białystok. Boli sem deportovaní aj Židia z Nemecka, Rakúska, Belgicka, Francúzska, Grécka, Juhoslávie a ZSSR. Celkovo Nemci v tábore zavraždili od 750 do 900 tisíc Židov.
Vyhladzovacie tábory boli zlikvidované na jeseň roku 1943 a v prvých mesiacoch roku 1944. Na pokyn boli zničené plynové komory a rozobraté baraky. Územia, na ktorých stáli tábory, boli zaorané a vysadené trávou.
Ostatné kategórie táborov
Vyhladzovacie tábory, koncentračné tábory a iné tábory bezpečnostnej polície nevyčerpávajú všetky kategórie táborov vytvorených nemeckým okupantom na poľskom území. Okrem táborov podriadených bezpečnostnej polícii boli vytvorené aj tisíce táborov podriadených civilným orgánom okupanta. Napríklad prechodné presídlenecké tábory, tábory nútenej práce a trestné tábory.
Najpočetnejšiu skupinu tvorili tábory nútenej práce, ktoré slúžili na využívanie ľudských zdrojov Poľska. Prvé vznikli na prelome rokov 1939 a 1940. Boli to pracovné tábory pre Židov. Ich likvidácia nastala postupne v rokoch 1942 – 1944 v čase genocídy židovského obyvateľstva.
Pre Poliakov okupant zakladal od decembra 1940 osobitné tábory nútenej práce. Internované osoby pracovali na stavbe ciest a riečnych hrádzí, na roliach, vykonávali regulačno-melioračné a opevňovacie práce. V týchto táboroch panovala vysoká úmrtnosť spôsobená primitívnymi, nehygienickými životnými podmienkami, podvýživou, ťažkou prácou a terorom. Tábory nútenej práce pre Poliakov fungovali do roku 1945.
Do prechodných presídleneckých táborov bolo poľské obyvateľstvo deportované z poľského územia, ktoré malo byť úplne germanizované. Rodiny sa v týchto táboroch rozdeľovali. Mladí a starí boli odvádzaní na nútené práce to Tretej ríše. Starí a chorí ľudia, ako aj deti ostávali v táboroch. Počas piatich rokov akcie vysídľovania nemecký okupant internoval v týchto táboroch viac ako 1,2 milióna Poliakov.
Samostatnú kategóriu tvorili trestné tábory. Boli miestom výkonu trestu spojeného s prácou.